1953 – 1963 Kde bývam
Foto: Felicitas Timpe, Obrazový archív Bavorskej štátnej knižnice
1953: Iba vtedy, keď vieme, že všetko zostane otvorené, môže sa uskutočniť dialóg. (Kleist, mach, bažanty, s. 59)

1956: Každý deň nanovo pocítiť zúfalstvo, z ktorého pramení odvaha. (Kleist, mach, bažanty, s. 65)

1959: Môžeme sa dozvedieť iba to, čo už vieme. (Kleist, mach, bažanty, s, 65)

1959: Môžeme sa dozvedieť iba to, čo už vieme. (Kleist, mach, bažanty, s, 65)

1963: Hľadať hľadanie. (Kleist, mach, bažanty, s. 65)

V roku 1953 sa Ilse Aichingerová vydá za nemeckého spisovateľa Güntera Eicha. Usadia sa v bavorsko-rakúskom pohraničí, najprv v Breitbrunne v Hornom Bavorsku a od roku 1956 v Lenggriese. Syn Clemens, ktorý sa narodí v roku 1954, sa neskôr stane spisovateľom. V roku 1957 príde na svet dcéra Mirjam. Aichingerová a Eich budú čoskoro patriť k najvýznamnejším predstaviteľom povojnovej po nemecky písanej literatúry. Vo svojej rozhlasová hre V žiadnu hodinu rozvíja Aichingerová nový typ prozaickej formy: „scénické dialógy“. Vydavateľstvo Fischer publikuje v roku 1960 román Väčšia nádej v novom, autorkou výrazne prepracovanom vydaní. V tejto verzii sa román čoskoro stane medzinárodne známy. Okrem toho sa teraz často vysielajú v rádiu jej rozhlasové hry (Gombíky, Návšteva na fare) a séria esejí (napr. o A. Stifterovi či G. Traklovi). Prežitá trauma prenasledovania a záhuby sa stáva ťažiskom textov, v ktorých autorka čoraz častejšie kladie dôraz na rozprávanie samotné.

Helga Michie: Pozor, šmýkame sa, fixka, 20×25 cm, 1968 (HM 18)

Aichingerovej poviedka Kde bývam vyjde po prvý raz v roku 1955 v literárnej ročenke mesta Linz Stillere Heimat. To, že sa byt hlavnej hrdinky prepadáva z tretieho poschodia až pod úroveň ulice, si zrejme všimne iba ona, kým okolie to ignoruje. Je to príbeh o postupnom vytesňovaní zo spoločenstva ľudí, čo v dome bývajú, a o očakávanom zániku vo vlastnom dome.

V nasledujúcich rokoch získa Aichingerová za svoje texty mnoho ocenení. (Pozostalosť lsy Aichingerovej, DLA)

Vydavateľka Brigitte Bermann-Fischerová rozpoznala veľmi zavčasu nezvyčajný, nový štýl a obsah textov Ilsy Achingerovej. List autorke z 25. júla 1956. In: Gottfried Bermann-Fischer, Brigitte Bermann-Fischerová: Korešpondencia s autormi. Zost. Rainer Stach, redig. Karin Schlappová. Frankfurt nad Mohanom: S. Fischer Verlag 1990, s. 541

Kniha, ktorá vyšla v roku 1957, je venovaná autorkinej sestre Helge.

Autorkina nepublikovaná poznámka k vysielaniu oboch hier (Pivonky Francúzske posolstvo) v Bavorskom rozhlase 20. mája 1960. (Pozostalosť Ilsy Aichingerovej v DLA)

Ilse Aichingerová a Günter Eich ovplyvnili v 50. a 60. rokoch 20. storočia rozhodujúcim spôsobom tvorbu po nemecky písaných rozhlasových hier. (Pozostalosť Ilsy Aichingerovej, DLA)

Návšteva na fare (S. Fischer 1961; rozhlasová premiéra 16. marca 1962, NDR) bola druhá rozhlasová hra Ilsy Aichingerovej. O niekoľko desaťročí (1986) sa o hre obdivne vyjadril Ernst Jandl: „(…) bola to poézia, teda niečo pre seba samého, nie reprodukcia niečoho, ani výpoveď o ničom. Bol to jazykový proces, sled slov a viet nesený hlasmi, v princípe teda niečo lineárne, čo však v každom bode nadväzovalo vzťahy s vecami vonku, so svetom, so životom. Takto získal lineárny proces nový rozmer. Stal sa plochým, stal sa vzorovaným povrchom, nepravidelným vzorom, obrazom, ale nie zobrazením.“ (Citované z knihy Ilsy Aichingerovej Auckland, s. 329)

Helga Michie: Letiaci dom, lept, 20×18 cm, dátum neznámy (HM 107)

1921 – 1927 Spomienkam nikdy nie je koniec

Ilse Aichingerová a jej identické dvojča Helga sa narodili 1. novembra 1921 vo Viedni a boli pokrstené ako katolíčky.

1927 – 1938 Príbeh vernosti

V lete 1927 sa rodičia rozídu, manželstvo sa skončí rozvodom. Dvojčatá sa vrátia s matkou do Viedne, s otcom však ostávajú v blízkom kontakte. Doba je ťažká.

Väčšia nádej

Názov bol celkom na začiatku, Väčšia nádej, pretože tento pojem nádeje vzdoruje každej nádeji, vlastne je to nádej stratených.

1963 – 1972 Krtkovia

V lete 1963 sa Aichingerová s rodinou sťahuje do starého domu s veľkou záhradou v Großgmaine v salzburskom regióne. Hospodársky zázrak…

1972 – 1984 Záhuby tisnúť pred sebou

Ešte dlho po smrti Güntera Eicha v decembri 1972 zostane Ilse Aichingerová bývať v dome v Großgmaine, kde žije spolu s matkou.

1984 – 1988 Slová treba zakaždým nanovo zvažovať

Predtým, než sa Aichingerová definitívne vráti do Viedne, usídli sa vďaka iniciatíve svojej vydavateľky, priateľky a mecenášky Moniky Schoellerovej ešte raz a nakrátko vo Frankfurte nad Mohanom.

Vzdialenosť premeniť na vzťah

Ako úzko je navzájom prepojená tvorba dvoch sestier Aichingerových, ktoré od rozchodu v roku 1939 žili ďaleko jedna od druhej, no vždy mali k sebe blízko…

1988 – 1996 Vždy pôjde o presnosť

Päťdesiat rokov po takzvanom anšluse Rakúska a zároveň na vrchole aféry Waldheim sa Ilse Aichingerová vracia do Viedne.

1997 – 2006 „… že potrebujem Viedeň“. V kine zmiznutia

Ako vášnivá návštevníčka kina a kaviarní sa Aichingerová stáva v 90. rokoch viedenským „originálom“. V roku 1995 predniesla prejav pri otvorení Viennale. Na jeseň 2000 uverejnia noviny Der Standard…

2006 – 2016 Sloboda nezúčastniť sa

Prečo „žurnál“, prečo „zmiznutie“, prečo „bleskami osvetliť život“? – Pretože mi záleží najmä na prchavosti. A dokonca aj pri poznámke…