„Born to be murdered“ /Narodený, aby bol zavraždený/ („Tretí muž“) by sa malo nielen v prípade mojej rodiny prekladať ako „born to disappear“ /Narodený, aby zmizol/. Žiadna úľava, žiadne východisko: ale výhľad. Napodobňujem zmiznutie zavraždených iba neobratne: Idem do kina. Tam by sa dala odkryť použiteľná chronológia: pre nasledujúci žurnál. (Film a osud, s. 71)
Ako vášnivá návštevníčka kina a kaviarní sa Aichingerová stáva v 90. rokoch viedenským „originálom“. V roku 1995 predniesla prejav pri otvorení Viennale. Na jeseň 2000 uverejnia noviny Der Standard na pokračovanie jej Denník z Viennale. Tým sa odštartuje pod názvami Žurnál zmiznutia, Nevierohodné cesty a Tieňohry dlhý rad novinových stĺpčekov publikovaných pravidelne v Standarde a neskôr v Die Presse. Výsledkom bude pozoruhodné pozdné dielo 80-ročnej autorky: Film a osud (2001) ako starostlivo štrukturovaný pendant k románu z raného obdobia, a Nevierohodné cesty (2004) a Podtexty (2006) ako reprezentatívny výber z množstva týždeň čo týždeň uverejňovaných glos. V nich Aichingerová umne spája filmovú kritiku s prerozprávaním scén z viedenského všedného života, pričom sa spomienky z detstva a momentky z vojny i povojnového obdobia prelínajú s kritickými komentármi o živote vo Viedni na prelome 20. a 21. storočia. Veľa týchto textov sa tematicky dotýka zmiznutia a umierania jej najbližších príbuzných. V roku 1998 prišiel vo Viedni o život aj jej syn Clemens Eich – za okolností, ktoré sa nikdy neobjasnili. E. M. Cioran: „V záhradách Západu odbila posledná hodina.“ Domy a izby (Thomasa) Bernharda by sme mohli počítať medzi záhrady Západu, ale komu tá posledná hodina odbila, to musí zistiť každý sám. „Všetko je smiešne, keď človek myslí na smrť,“ citoval Clemens kriedou na bridlicovej tabuľke v großgmainskej kuchyni. (Podtexty, s. 167)
Prvá časť knihy Film a osud obsahuje autobiografické prozaické texty pokrývajúce obdobie od presťahovania sa do Viedne v roku 1927 do konca vojny. Pre Aichingerovú je spomínanie na zavraždených židovských príbuzných a vysporiadanie sa s minulosťou a súčasnosťou Rakúska úzko späté s filmovým zážitkom. Prejav pri otvorení Viennale 1995 („skok k ďalšiemu uvažovaniu“) a ďakovná reč pri preberaní Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru v roku 1996 („pôda pod našimi nohami“) načrtávajú obrysy pozdného autobiografického projektu. Na rozdiel od svojej viackrát zdôrazňovanej „túžby zmiznúť“, explicitnej snahy napodobniť zmiznutie zavraždených, zostáva autorka v poslednom období života a tvorby nezvyčajne viditeľná na verejnosti.
Ilse Aichinger s Richardom Reichenspergerom (foto: Alexander Tuma) a v rozhovore s riaditeľom Viennale 2001 Hansom Hurchom (foto: Robert Newald)
Počas autorského čítania s Ottom Sanderom na Viennale 2001 predstavia verejnosti Aichingerovej knihu Film a osud (foto: Robert Newald). Brožúra k Viennale obsahuje „Úvodnú poznámku k druhému dielu knihy“, t. j. k Žurnálu zmiznutia, a to ako faksimile Aichingerovej rukopisu a v tlačenej verzii.
Alexander Horwath, teraz už ako riaditeľ viedenského Filmového múzea, zaradí k jej 85. narodeninám premietanie viedenskej filmovej klasiky „Tretí muž“ (1949), v ktorej hrala Aichingerovej sestra Helga. Ilse sa na premietaní filmu zúčastní spolu s dcérou Mirjam Eichovou. Foto: Zbierka Rakúskeho filmového múzea © Ruth Kaasererová
Dnes (…) o 15:30 hrajú v Burgkine „Tretieho muža“, v ktorom mala moja sestra povedať polovicu vety („Ak mi nedovolíš vziať si Wolfganga…“). Táto veta mala ešte bližšie k banalite než román Grahama Greena, ale mala úspech, keďže jej chýbal akýkoľvek podtext. (Podtexty, s. 24). Foto: Julieta Rudichová
Aichingerovej neskoré texty vznikajú často v kaviarni: v Café Imperial neďaleko kina v Dome umelcov, v Café Demel na Grabene a napokon v Café Jelinek v Otto-Bauer-Gasse, ktorú zvečnila v texte Dioskúrovia z Gumpendorfu. Aichingerová si tu píše svoje texty na všetko možné, čo sa dá popísať, dokonca aj na jedálne lístky. Vždy má pri sebe knihy od filozofa Emila M. Ciorana, o ktorom napokon napíše, že bez neho by bol deň taký ťažký ako bez Café Jelinek vo Viedni-Gumpendorfe. (Podtexty, s. 10)
Zrazu som si uvedomila, že potrebujem Viedeň. (…) Teraz si myslím, že Viedeň veľmi potrebujem. (Rozhovory, s. 60)
Foto: Franz Hammerbacher (pozostalosť Ilsy Aichingerovej, DLA)
Uvažovať, odkiaľ by som sa chcela do Viedne vrátiť, je momentálne zbytočné, keďže rozhovory v Café Jelinek sú čoraz hlasnejšie. „Pozdrav pánboh; Je mi cťou; Dobrý deň; Peknú nedeľu; Ruku bozkávam pani manželke; Dovidenia; Dovidenia.“ Občas uvažujem o inej kaviarni, ale už množstvo podtextov a ešte úžasnejšia zásoba bezpodtextovosti nedávajú tejto eventualite šancu. Iba tu by som vedela zistiť, kam a ako ďaleko bezpodtextovosť a každý jej odtieň napokon a krátko predtým povedú. (12. februára 2005) (Podtexty, s. 25)
Helga Michie: Hojdačka, serigrafia, 37×58 cm, 1972 (HM 276)
„Ako sa máme?“ pýta sa službukonajúci lekár vystrašeného pacienta. Veru, ako sa máme? A kto sme „my“? Kto prijíma jednotlivcov do toho nepotrebného a klamlivého „nás“? Kto sme „my“? Ak by bol Boh – podľa Ciorana – najvyšším Ničím, aká podoba tohto Ničoho zostáva „nám“? (Podtexty, s. 72)