Klimtovi mecenáši
vo „Viedni roku 1900“
Kozmos „Viedne na prelome 19. a 20. storočia“ dodnes fascinuje celý svet svojou svojbytnosťou a rozmanitosťou. Uprostred tohto záujmu pôsobí secesný maliar Gustav Klimt, podporovaný a obdivovaný svojimi zberateľmi a mecenášmi. Moderný obchod s umením sa vo Viedni rozvinul relatívne neskoro, takže sa naďalej zachoval osobný vzťah medzi umelcom a zberateľom. Vo Viedni fungovali veľkí zberatelia od nepamäti – napríklad cisárska rodina, staré šľachtické rody alebo rímskokatolícka cirkev. Zároveň so vzostupom nových ekonomických a vzdelaných elít sa okolo roku 1800 tento vzťah „dvorných umelcov“ a zadávateľov zákaziek mení. Dozrievajú zberatelia umenia z nearistokratických kruhov, ktorí nachádzajú záľubu v súčasnom umení – a to v okamihu, keď ešte zďaleka nebolo rozhodnuté, ktorými cestami by sa mladí umelci mali uberať. Po rokoch „opradených škandálmi“ a rozruchu okolo Beethovenovského vlysu a obrazov fakúlt Klimt na začiatku nového storočia stále viac rezignuje na štátne zákazky. Okolo oslavovaného majstra sa združujú veľkopriemyselníci a buržoázia, predovšetkým z prostredia židovskej Viedne. Mnoho zákaziek však získal Klimt aj v súvislosti so Secesiou založenou v roku 1897 a dielňou Wiener Werkstätte, ktorú v roku 1903 spoločne založili Josef Hoffmann, Kolo Moser a Fritz Waerndorfer. Z tohto prepojenia zberateľov a umelcov rozhodne stojí za zmienku niekoľko významných mien, predovšetkým Sonja Knips, Karl Wittgenstein, Eugenia a Otto Primavesi, Adele a Ferdinand Bloch-Bauer, Berta a Emil Zuckerkandl, Carl Reininghaus a pravdepodobne najväčší zberatelia Klimtových diel: Serena a August Ledererovci.
Títo všetci sa stali prvými majiteľmi preslávených malieb a vlastnili tiež množstvo Klimtových prác na papieri. Nezriedka sa na neho obracali s úplne konkrétnymi zákazkami – aby namaľoval portrét manželky či dcéry. Dnes možno konkrétne identifikovať okolo dvadsaťpäť dámskych portrétov. Žiadny iný viedenský maliar nedokázal napĺňať túžbu viedenskej buržoázie po noblesnosti tak rafinovane ako Gustav Klimt, nikto iný nedokázal zinscenovať napätie medzi ornamentom a erotikou tak majstrovsky ako on. Niektorí Klimtovi mecenáši ho podporovali aj v ťažkej finančnej situácii alebo sa podieľali na záchrane klimtovského „kultúrneho bohatstva“. Okrem Carla Reininghausa tak vďačíme predovšetkým Augustovi a Serene Ledererovým za to, že po skončení výstavy Secesia v roku 1902 zostal zachovaný Beethovenovský vlys. V zbierke rodiny Ledererových sa nachádzali aj Klimtove obrazy Právnictvo a Filozofia, až kým ich nezničil požiar v dôsledku vojnových udalostí v roku 1945 na zámku Immendorf v Dolnom Rakúsku. Fritz Waerndorfer, finančník Wiener Werkstätte, daroval Gustavovi Klimtovi vybavenie ateliéru, ktoré sa z veľkej časti zachovalo dodnes. Majstra moderny mal vo veľkej úcte, preto chcel na vlastné náklady ku Klimtovej päťdesiatke (1902) umelcov ateliér v Josefstädter Straße 21, Viedeň III., vymaľovať a vybaviť drahocenným nábytkom z Wiener Werkstätte, ktorý navrhol Josef Hoffmann. Plánované „prekvapenie“ sa ale pred Klimtom, ktorý práve aktívne pracoval na prípravách výstavy Secesie, neutajilo. Požiadal, aby sa ateliér „novozariadil“, až po skončení výstavy. Zariadenie pre budúce generácie zdokumentoval Klimtov obľúbený fotograf Moritz Nähr.
