Gustav Klimt, preslávený predovšetkým svojimi alegóriami a portrétmi dám, sa relatívne neskoro začal venovať aj krajinomaľbe. Jeho prvé diela tohto žánru pochádzajú z roku 1898, kedy sa stal predsedom krátko predtým založenej Viedenskej secesie. Všeobecné kultúrne politické zmätky a verejný rozruch okolo jeho obrazov pre Viedenskú univerzitu boli pravdepodobne príčinou, že sa začal viac venovať pokojnejším témam. Medzi 250 dnes známymi maľbami Gustava Klimta nájdeme viac než 50 krajín, ktoré vznikali prevažne počas „letných osviežení“ v kraji okolo jazera Attersee, kde v rokoch 1900 až 1916 trávil takmer každé leto. Od roku 1899 majú Klimtove krajiny výlučne štvorcový formát. Maľuje predovšetkým rybníky a mokrade, rozkvitnuté vidiecke záhrady a pohľady do hlbín lesa. Pri výbere motívov Klimt zostáva poplatný tradícii rakúskeho náladového realizmu; neobvyklými a trúfalými výrezmi obrazov však dokazuje, že je veľmi moderným maliarom. Napríklad na vyobrazení veľkého topoľa tento impozantný strom na hornom okraji obrazu radikálne usekne. Na maľbe Attersee, ktorú jeden vtedajší kritik umenia nazval „rámom plným jazernej vody“, znížil dojem hĺbky obrazu na minimum pomocou extrémne vysoko začínajúceho horizontu. Klimt vo svojich dielach pracuje s výdobytkami rôznych umeleckých smerov: vodná hladina maľby Močiar nesie náznaky impresionizmu, mozaikovitá spleť farebných bodiek na veľkom topole naopak prezrádza autorov výsostne osobný vzťah k otázkam pointilizmu.